Neapol, tretie najväčšie mesto Talianska /po Ríme a Miláne/ a hlavné mesto regiónu Kampánia ponúka návštevníkom bohaté zážitky nielen na povrchu, ale aj pod ním. Nás zaujalo aj neapolské podzemie – Napoli Sotterranea. Je to vlastne mesto pod mestom….
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že tento zážitok neodporúčam tým, ktorí trpia klaustrofóbiou. Do podzemia sme vošli v starom meste, vchodom v jednom starom dome. Prehliadka sa začala po viac než sto schodoch a štyridsiatich metroch pod povrchom mesta. Chodby a tunely sú staré viac ako 2500 rokov a pôvodne zásobovali mesto pitnou vodou. Náš sprievodca nadšene hovoril o tom, že odkývanie tajomstiev sveta pod mestom stále prebieha, postupne sa sprístupňujú ďľšie a ďaľšie priestory.
K vytvoreniu podzemných priestorov prialopredovšetkým geologické podložie Neapolu, jeho sopečné skaly a tufa, ľahký, pevný a tvárny materiál. S výstavbou tunelov a chodieb začali starovekí Gréci a Rimania neskôr sieť tunelov a šácht ešte viac zveľadili.
Prehliadka nás previedla niekoľkými tunelmi i chodbami , cez ktoré v minulosti prúdila voda, ale aj miestnosťami, kde bola zadržiavaná. Denné svetlo dole prechádza cez úzke šachty, ktorými v minulosti dole zliezali ľudia zodpovední za udržiavanie akvaduktu. Táto práca musela byť mimoriadne náročná, keďže sa v tuneloch pohybovali po tme a opatrne nad hladinou vody. V stenách mali drobné otvory na ruky a nohy, ktorými preliezali podobným štýlom ako lezci, ktorí sa dnes venujú boulderingu.
Počas druhej svetovej vojny katakomby slúžili ako úkryt pre ľudí z mesta. Neapol bol jednou z najviac bomardovaných častí v Taliansku. Obyvatelia, ktorí počas bombardovania prišli o domovy v tuneloch dokonca dočasne žili. V podzemí okrem dospelých boli aj deti, ktoré sa pri hrách museli prispôsobiť prostrediu a skúšali sa v ňom hrať. V priestoroch akvaduktu sú dnes pre návštevníkov pripravené sugestívne kovové sochy ľudí, detské hračky ale aj repliky bomby či tanku. Videli sme množstvo artefaktov z predchádzajúcich storočí, steny dodnes skývajú rôzne maľby čí nápisi, ktoré dodnes lúštia odborníci..
Najťažšia časť prehliadky v hlbokom podzemí bola tá, keď sme museli prejsť aj mimoriadne úzkym a vysokým tunelom. Väčšina z nás sa musela otočiť bokom, a doslova centimeter po centimetri predrať na druhý koniec chodby. Okrem stiesneného zážitku si to odniesla aj moja vetrovka, ktorá zostala značne ošúchaná.
Bola to zaujímavá skúsenosť , ale nie som si istý, že by som ju chcel zopakovať…….
JP