Ako navštívite nemeckú spolkovú krajinu Sasko, okrem Dráždan a Lipska nemôžete vynechať ani jedinečný prírodný úkaz, región blízko hraníc s Českom, ktorý sa nazýva Saské Švajčiarsko.
Na druhej strane hraníc je prirodzené pokračovanie tejto krásnej prírody s logickým názvom České Švajčiarsko. Obidva územia boli vyhlásené za národné parky a úzko spolupracujú pri príprave spoločných programov a najmä marketingoých aktivít. Sú ozajstnou raritou na našom kontinente.
Dominantou tohto regiónu je pieskovcová pahorkatina, ktorou v pomerne úzkom údolí preteká Labe, a ktorá je popretkávaná bizarnými pieskovcovými vežami, masívmi a skalnými mestami, oddelenými hlbokými tiesňavami. Prirovnať toto územie k Švajčiarsku je možno trošku prehnané, ved tu neuvidíte žiadne vysoké končiare, ale faktom je, že názov Saské Švajčiarsko majú na svedomí skutočne Švajčiari. V roku 1766 boli do drážďanskej umeleckej akadémie povolaní dvaja švajčiarski umelci, Adrian Zingg a Anton Graff. Tí v čase svojho voľna sa vybrali na výlet do okolia, na východ od Drážďan. Po celodennej chôdzi sa vynorilo pred nimi i obdivuhodné pohorie s plochou „strechou“ bez výraznejších vrcholkov. Pripomínalo im pohorie Jura v ich vlasti a preto v listoch, ktoré posielali domov, začali túto oblasť nazývať Saské Švajčiarsko. Zaujímavosťou je, že počas vlády fašistov sa označenie Saské Švajčiarsko nesmelo používať.
Turistický ruch sa v Saskom Švajčiarsku začal rozvíjať až v 19. storočí. Rýchlo si túto oblasť objavili aj milovníci lezenia po skalách. Saské Švajčiarsko je jednou z najväčších lezeckých oblastí v celej Európe a slúži aj ako akési tréningové cvičisko pre lezenie v Alpách a v Himalájach.. Horolezci však nemôžu liesť, kde sa im zachce, musia dodržiavať tzv.saské pravidlá, prvé svojho druhu na svete (uverejnené boli v roku 1913). Tie napríklad stanovujú, že lezenie na skalné masívy je (až na tri výnimky) zakázané a povolené je liezť len na vyznačené voľne stojace skalné stĺpy, ktorých je vyše 1 100. Na ich vrcholky vedie viac ako 17 000 lezeckých ciest. Ideálne miesto pre náročných horolezcov, ale aj pre začiatočníkov. Drvivá väčšina peších turistov sa oboznamuje s krásáami prírody prechádzkami po dobre značených chodníkoch a horolezcov obdivuje iba zdiaľky. Pri našej návšteve sa nám zdalo, že chodníky kapacitne nestačia, pri niektorých výhliadkových terasách sa dokonca niekoľko minút čakalo, kým sa uvoľnilo miesto pre prichádzajúcich turistov. Ale trpezlivosť sa oplatila, výhľad na okolie stál zato.
Dostali sme sa až k vyhliadkovej plošine Bastei, ktorá je jednou z najnavštevovanejších turistických atrakcií celej oblasti . Z tejto skalnej plošiny je jedinenčný výhľad do údolia Labe, ktoré je 194 metrov pod ňou – vlaky na trati popri rieke vyzerajú ako detské hračky.. Veľkou turistickou atrakciou je z pieskovca postavený most so siedmimi oblúkmi, ktorý je dlhý 76,5 m a preklenuje roklinu, hlbokú 40 metrov. Tento most, postavený v roku 1851 namiesto bývalého dreveného, je vraj prvou stavbou v Európe, postavenou výhradne na turistické účely. Bastei je mimoriadne fotogenický, niet divu, že je to asi najviac fotografovaná rarita národného parku. Z vyhliadky Bastei vidno ďaleko do polabskej nížiny, z ktorej tu a tam vyrastajú typické skalné tabuľové hory. Úchvatný výhľad na každú stranu. Akousi vstupnou bránou do Saského Švajčiarska je malebné mestečko Pirna, ktoré sa oplatí vidieť. Ale o tom však nabudúce….